Po dlhšom čase som postupne zistil, že je to trocha inak. Babky majú väčšinu, pretože väčšina mužov v ich veku, zomrela v 2. svetovej vojne. Pracujem so skupinou starších dám, ktorých počet nie je ustálený, ale je to od 8 do 15. Sme spolu v jednej miestnosti, kde sa o nich spolu s ošetrovateľkou staráme. Trpia demenciou a väčšina z nich sa pohybuje len s ťažkosťami.
Prvý deň bol pre mňa tak trocha šokom. Zaviedli ma do miestnosti a kázali mi nakŕmiť jednu pani. Bolo to pre mňa dosť ťažké. Videl som len niekoľko ľudských bytostí, ktoré vyzerali, že len prežívajú a mojou úlohou bolo jednu z nich nakŕmiť. Doslova nakŕmiť, lebo rukami nepohybovala, ale keď som sa priblížil lyžičkou k ústam, tak ich otvorila a vyplazila jazyk. Okrem tejto činnosti vydávala pre mňa len nezrozumiteľne zvuky, takže prvý týždeň bol fakt hustý.
V tom čase mi dosť pomohlo, že sa mi venovali ošetrovateľky, ktoré tam so mnou pracujú. Všeličo mi povysvetlovali a pomohli. Postupne som zisťoval viac o babičkách, o tom ako si nažívajú. Zisťoval som aj to, čo je to demencia a ako sa prejavuje. Postupne som si zvykal na otázky typu: Kto ste? Kde to som?, ktoré sa opakovali približne každých 10 minút. Babičky nevedia, aký deň je v týždni, aký mesiac, aký rok. A keď im to poviem, tak to o pár minút zabudnú. Vlastne zabudnú na všetko čo im poviete. Na druhej strane si pamätajú na to, čo sa stalo pred mnohými rokmi. A v tých lepších prípadoch mi niečo o tom aj porozpravajú a v tých najlepších prípadoch, aj niečo porozumiem :)
Keď sa ich spýtam na 2. svetovú vojnu, tak zareagujú odsúdením nacionálneho socializmu, ale pri poobednajšej kávičke s nadšením spievajú "zakázanú" slohu nemeckej hymny: "Deutschland, deutschland uber alles..." Proste postupom času som v nich videl niečo viac, ako len objekty na kŕmenie.